Ráno skoro vstávam, deti vozí manžel. Chodím práve preto skoro, aby som stíhala vyzdvihnúť deti zo škôlky a zo školy. Celý deň v robote peklo. Mítingy, projekty, termíny, nadutý šéf, slobodná kolegyňa, ktorá mi chce porozprávať svoje „zážitky“ a k tomu zápchy na ceste domov.
Len tak – tak stíham družinu a škôlku. Prepínam sa do módu MAMA.
Deti rozprávajú, čo zažili, ukazujú mi kresbičky, starší hovorí o jednotke z vlastivedy. Krásne milé povinnosti. Ale…. prídeme domov, rýchlo menší olovrant, rozmýšľam, čo uvariť na večeru. Potom skontrolujem úlohy, ktoré si starší urobil, vyskúšam anglické slovíčka. S mladšou varíme spolu.
Rýchlo obliecť, staršieho odveziem na krúžok. Už by mal prísť manžel z práce, tak ho snáď stihne z krúžku vyzdvihnúť on. Ak nie, obliekame sa druhýkrát a ideme. Dnes sa mi varí polievka a mäso – priznávam, nie vždy stíham uvariť. Mávame aj rýchle špagety, či suchú večeru. Ale musím ísť aj na nákup, mladšia chce ísť na detské ihrisko, alebo si privedie kamarátku. Musím prať a doma je všade neporiadok.
Zvoní mobil a moja mama sa chce porozprávať, alebo – nedajbože – ukecaná kolegyňa, ktorá nemá rodinu, ale má čas. Snažím sa byť milá a empatická, aj keď by som po pol hodine telefón tresla o stenu.
Keď sme už večer konečne všetci doma, večeriame. Ak nevládzem, deti pozerajú telku, ja ešte chystám veci na zajtra, čo si deti oblečú, kontrolujem, či má starší nachystané tepláky na telesnú. Ak mám zázračne viac energie, čítame si knižku, či hráme spoločenskú hru.
Kúpanie, božtek na dobrú noc a…… snáď oddych. Po hodine to vzdám, ráno treba skoro vstávať , tak dobrú noc.